Vodné elektrárne sú založené na premene energie uloženej vo vodných tokoch v podobe prúdenia. Veľkosť získanej energie je závislá na rýchlosti prúdenia, resp. na spáde toku. Energia toku totiž zodpovedá súčinu dvoch veličín:
1. využiteľného spádu
2. prietoku (prietokové množstvo vody v danom profile, ktorý chceme využiť)
Kým prietok je veličina premenná a viac-menej závislá na počasí, spád je možné považovať za konštantu danú tvarom terénu. Záleží na miestnych pomeroch, ktorú z nich možno ľahšie získať. V horách a na vysočine je bezpochyby ľahšie získať pomerne rýchlo dostatočný spád a tým aj slušný výkon na tokoch s menším prietokom. Naopak v nížinách sa stretneme s lenivo tečúcou vodou veľkého prietoku, avšak šanca zabezpečiť väčšiu spádovosť je mizivá.
U vodných diel s akumuláciou vody je vždy potrebné použiť čo možno najväčší spád. Tým sa zníži množstvo vody, ktorý je potrebné nazhromaždiť a nádrž je menšia. Ak to okolnosti dovoľujú, volí sa miesto pre zriadenie vodného diela blízko terénnej nerovnosti, kde prírodný tok prudšie klesá (pereje, prudký ohyb, skalný prah) a to tak, že miesto odberu je nad týmto miestom a voda sa vracia až pod ním. Takéto riešenie ušetrí aj mnoho metrov náhonu a docieli rovnakého spádu.
Foto: www.wsj.com
(i.n.)