Jeden z účinných spôsobov vonkajšieho zatepľovania budov a teda zvyšovania tepelnoizolačnej kvality konštrukcie, je aj využitie tepelnoizolačných omietok, často nazývaných aj termoomietky, ktorých technológia výroby a nanášania k nám prenikla približne pred 30 rokmi.
Hoci tieto tepelnoizlačné omietky nepredstavujú rovnocennú alternatívu ku kontaktným zatepľovacím systémom, predsa len sa ich aplikácia využíva všade tam, kde sa nedá zatepľovať klasickým spôsobom. Z porovnania tepelnoizolačných vlastností termoomietok totiž vyplýva, že súčiniteľ tepelnej vodivosti klasického zatepľovacieho systému je približne 3 - 3,5 krát nižší, ako súčiniteľ termoomietky. Čím je súčiniteľ tepelnej vodivosti určitého izolantu nižší, tým menej tepla je izolant schopný viesť a tým je kvalitnejší.
Napriek tomu, že tepelnoizolačné omietky majú v porovnaní s bežnými omietkami až šesťnásobne vyššiu tepelnoizolačnú schopnosť, pri ich nanášaní by bolo potrebné vytvoriť 3,5 cm hrubú vrstvu, aby sa účinkom vyrovnala zatepleniu 1 cm hrubým polystyrénom. Na zateplenie stavieb sa pritom klasicky v našich podmienkach využíva polystyrén s hrúbkou minimálne 4 cm.
Tepelnoizolačná omietka však veľmi dobre prepúšťa nahromadné pary z interiéru, preto je vhodná pre zateplenie bytov s priestormi s vyššou kondenzáciou pár v kúpelni a kuchyni, ktoré sú nevhodne orientované na sever. V tomto prípade sa zatepľovacia omietka nanáša z vnútornej strany. Aby sa zvýšila povrchová teplota steny, nanesená vrstva musí mať hrúbku aspoň 3 cm.
Tepelnoizolačné omietky je možné nanášať len do hrúbky 6 cm, preto nie sú vhodné k zatepľovaniu starších stavieb, postavených zo zastaralých materiálov. Svoje využitie však nájdu pri výstavbe nových domov, a to vo forme náhrady klasických jadrových omietok. Ich veľkou prednosťou je možnosť nanášania, v súčasnosti na všetky druhy v stavebníctve bežne využívaných podkladov, či sa jedná murivo z pálených tehál, betónové alebo pórobetónové tvárnice, keramické tvarovky alebo tvarovky či dosky drevocementové a drevovláknité.
Ak sa pri novostavbách predsa len stavebník rozhodne nepoužiť zatepľovací systém a len využiť vlastnosti tepelnoizolačnej omietky, je potrebné ju aplikovať na vnútornú stranu interiéru v hrúbke 2 cm a na obvodový plášť v hrúbke minimálne 3 cm.
Medzi najčastejšie používané omietky patria ľahčené jadrové omietky a tepelnoizolačné omietky na báze granulátu EPS alebo na báze perlitu.
Posledne spomínané sú vhodné najmä pri zatepľovaní historických stavieb. Pri ich zateplení klasickým systémom by totiž pôvodné okná boli zapustené príliš hlboko do obvodových múrov a taktiež by hrozilo narušenie pôvodnej výzdoby fasády.