Za miesta najväčších tepelných únikov u samostatne stojacich domov sú jednoznačne označené obvodové múry, strechy a pivnice, ktoré sa na stratách tepla sa podieľajú takmer zo 70%. Je teda pochopiteľné, že sa práve tieto miesta sa najčastejšie stávajú predmetmi zatepľovacích prác. Podľa toho, ktorá časť konštrukcie budovy je takýmto predmetom, rozdeľujeme zatepľovanie do niekoľkých skupín a to na zateplenie: obvodného plášťa, strechy, vnútorných konštrukcií a otvorových konštrukcií.
Plášť budovy sa dá zatepliť tepelnou izoláciou z vonkajšej alebo vnútornej strany konštrukcie. Tretím spôsobom je využitie tzv. vrstvenej konštrukcie, kedy sa tepelná izolácia nachádza vo vnútri konštrukcie. Tento systém zatepľovania sa však využíva pri novostavbách a pre dodatočné zateplenie, je vzhľadom na technológiu, nevhodný. Na Slovensku si najviac priaznivcov získal systém zatepľovania obvodových stien, čiže obvodového plášťa, z vonkajšej strany, ktorý sa vypláca sa najmä v kombinácii so zateplením strechy a výmenou okien.
Odvetrávané a kontaktné zatepľovacie systémy
Podľa toho, aké materiály a skladba jednotlivých vrstiev sa pri zateplení obvodového plášťa použijú, delíme zatepľovacie systémy na odvetrávané a kontaktné. Rozdiel medzi nimi tvorí realizácia kotviacej a nosnej konštrukcie pri systémoch odvetrávaných. Odvetrávané zatepľovacie systémy sú teda konštrukčne zložitejšie. Medzi nosné kotvy popr. profily sa pri ich realizácii vkladaná tepelnoizovačná vrstva, ktorá tvorí vzduchovú medzeru od podkladu. Kotviaca a nosná konštrukcia zabezpečuje aj spojenie obvodovej konštrukcie s obkladom. Vrstvu v smere od interiéru tvorí pôvodná obvodová stena, tepelnoizolačná vrstva, kotviaca a nosná konštrukcia, odvetraná vzduchová vrstva a nakoniec obklad. Ako tepelnoizolačná vrstva sa najčastejšie používa minerálna vlna, ako obklad zase drevo, kameň, sklo, kov alebo keramika. Odvetrávané zatepľovacie systémy sú nielen náročnejšie na technologický postup, ale ich realizácia navyše nákladnejšia.
Kontaktné zatepľovacie systémy sa na podklad realizujú lepením a to technológiou bez alebo s použitím hmoždiniek. Ak sa hmoždinky nepoužívajú, nesmú byť obvodové steny ošetrené žiadnou povrchovou úpravou. Ak sa používa technológia s použitím hmoždiniek, môže byť stena ohodená omietkou alebo natretá farbou.
Pri kontaktných zatepľovacích systémoch tvorí vrstvu smerom od interiéru obvodová stena a lepiaca malta, za ktorou nasleduje vrstva tepelnoizolačná, výstužná a povrchová.
Na našom území sú nielen najrozšírenejšími, ale za dodržania určitých podmienok aj najlacnejšími zatepľovacími systémami obvodového plášťa, kontaktné systémy. Ich neoceniteľnou prednosťou je možnosť kompletného zateplenia celkovej plochy stien a to bez vytvorenia tepelných mostov.
Tepelnoizolačné omietky
Pri renovácii a zatepľovaní starších budov sa často využíva aj ďalšia možnosť, ktorú predstavujú zatepľovacie, čiže tepelnoizolačné omietky. Svojou štruktúrou a vlastnosťami dokážu zabrániť prestupu tepla z alebo do interiéru a sú obľúbené najmä preto, že sú dodávané ako hotové zmesi a ich aplikácia si nevyžaduje žiadny zložitý pracovný postup. Možno ich nanášať na rôzne druhy murív – napr. na betónové tvárnice, pálenú tehlu a za určitých podmienok dokonca aj na pórobetón. Na vyvolanie citeľného efektu postačuje už aj hrúbka omietky 4 cm. Od 3,5 cm hrúbky sa efekt použitia kvalitných stierok z expandovaného perlitu, dokáže vyrovnať efektu vyvolanom zateplením polystyrénom o hrúbke 10 cm. Jedinou nevýhodou vonkajších tepelnoizolačných omietok je nutnosť ich povrchových úprav a to buď natiahnutím tenkovrstvovej omietky, jemnej malty alebo aplikáciou fasádneho nástreku.
Foto: rockwool.ru