Pálené škridle patria medzi stredne ťažké krytiny a dajú sa tak využiť takmer na všetky druhy striech. Odporúčajú sa hlavne pre strechy so sklonom od 22˚ do 40˚. Pálené škridle sa radia medzi nepriepustné strešné krytiny, pretože takmer nenasiakajú vlhkosťou a voda z nich bez problémov steká do odkvapového systému.
Na to, aby sme si predstavili trvanlivosť pálených škridiel, musíme sa vybrať do gréckeho mesta Lerna. Tam bol počas archeologických vykopávok objavený zachovalý dom z obdobia rokov 2500 – 2300 pred našim letopočtom (mladšia doba bronzová), ktorý okrem nadčasových prvkov - keramickej dlažby a obkladov pokrývali pálené škridly z hliny. Vzhľadom k tomu, že sa v dome nenašli žiadne predmety, nevieme presne určiť komu a na čo tento dom slúžil. S istotou však vieme, že bol zničený požiarom okolo roku 2200 a že pálené škridle plnili na ňom svoj účel minimálne 200 rokov.
Nehľadiac na to, že sa zachovali do dnešných dní... História dokladá ešte množstvo zaujímavých faktov o výrobkoch z pálenej hliny určených na pokrývanie striech. Prvé pálené škridle používali už staroveké národy – Asýrčania, Peržania, Etruskovia, Babylončania i Egypťania. Strešné škridle z pálenej hliny mali síce rôzne veľkosti aj tvar, no majiteľom príbytkov slúžili prakticky celoživotne. K dokonalosti ich priviedli už spomínaní starí Gréci a neskôr Rimania. Nemôžeme sa teda diviť, že popularita pálených škridiel pretrvala dodnes a ich kvalita je odskúšaná vekmi.
Výroba pálenej škridle
Pálené škridly sa dnes vyrábajú formovaním a pálením z hliny, ílu alebo ílovitých materiálov. Na ich výrobu je potrebný íl, ktorý obsahuje 40 až 60 % hliny. Pri samotnej ťažbe sa však vhodná zmes nevyskytuje, resp. kvalita ílu je veľmi kolísavá, preto sa stanovený pomer musí dosiahnuť až dodatočne vo výrobniach.
Pálené škridly sa vo všeobecnosti delia podľa metódy tvarovania a to na razené a ťahané. Už samotné názvy napovedajú o technológiách ich výroby. Ťahané pálené škridly sa vyrábajú tak, že spracovávaná hlinená surovina sa vkladá do takzvaného závitkového lisu a podobne, ako pri betónovej škridli z tohto lisu vychádza nekonečný pás tvarovanej suroviny, z ktorej sa špeciálnymi nožmi režú škridly v potrebnej dĺžke. Narezané výlisky sa vysušia a následne pália pri teplotách 900 – 1100°C.
Razené pálené škridly sa vyrábajú technológiou, pri ktorej sa zo závitkového lisu vytláča plochý nekonečný pás suroviny, ktorý sa rozdelí na plásty (surové škridly) a tie sa zavedú do tvarovacieho lisu. Plásty sa pomocou razníka umiestnia do formy a vylisujú na razenú škridlu. Následne sú tak isto vysúšané a vypaľované.
Metódou ťahania sa vyrába pálená škridla s oblúkovým zakončením a drážková ťahaná škridla.
Metódou razenia sa získavajú pálené škridly s dvojitou čelnou a bočnou drážkou alebo aj rovinná razená drážková škridla.
Prirodzená farba pálenej škridly je určená podielom kovu, obsiahnutom v ílovej surovine. Tmavohnedé sfarbenie je spôsobené vysokým podielom mangánu. Naopak, za svetlobéžové vďačí pálená škridla vysokému obsahu vápnika v surovine a nízkemu obsahu železa. Hydroxidy železa sa vypália na tmavočervený odtieň. Ďalšie farebné odtiene je možné dosiahnuť pomocou rozličných metód farbenia.
Tvárnosť ílu a najmodernejšia výrobná technológia umožňujú, že pálená škridla nemusí byť na rozdiel od betónovej robustná, aby bola dostatočne pevná a odolná voči stálemu zaťaženiu (návalov snehu, dažďa, silnému vetru aj krupobitiu) a popri tom poskytovala dokonalú ochranu celého objektu. Nové technológie výroby zapríčinili konkurencieschopnosť pálených škridlí voči betónovým aj v iných ohľadoch. Použitie keramickej glazúry pre povrchovú úpravu zatraktívnilo túto strešnú krytinu a umožnilo ju použiť aj v severných a vysoko položených oblastiach, kde sa využíva jej dokonalá mrazuvzdornosť. Pálená škridla je veľmi stála a výborne odoláva agresívnemu prostrediu, takže dažde a ani vtáčí trus ju nedokážu poškodiť. Strecha z tejto krytiny je pochôdzna, paropriepustná umožňuje jednoduchú údržbu i výmenu poškodených tvaroviek.
Foto: mk4s.ru
(i.n.)