Medzi tzv. ekologické domy patria celkom iste aj hlinené domy či domy zo slamy a konope. Ekologickými sa nazývajú preto, že sú schopné šetriť energie potrebné pre jeho udržiavanie a ich stavba si vyžaduje len minimálny zásah do prírody. Tieto materiály pochádzajú z obnoviteľných zdrojov sú recyklovateľné a pri ich už pri ich prvotnom spracovaní sa šetrí značná časť energie, v porovnaní s výrobou klasických stavebných materiálov. Hlina sa vo väčšine prípadov dá pripravovať priamo v mieste výstavby, čo má za dôsledok aj minimalizovanie nákladov na dovoz stavebného materiálu.
Hlina, ktorej tradícia má aj na Slovensku hlboké korene, je jedným z najstarších stavebných materiálov, využívaným po celom svete. V dnešnej modernej dobe je však u nás ako materiál zatláčaná do úzadia. Napriek tomu však na území našej republiky predsa len existuje niekoľko firiem, venujúcich sa práve výstavbe z nabíjanej hliny.
Hlinené domy
Hlinené domy pôsobia, vďaka svojmu silnému prepojeniu so zemou, veľmi harmonicky a upokojujúco, práve tak, ako to dôverne poznáme z domov drevených. Masívna konštrukcia hlinených domov navyše pôsobí dojmom bezpečia a istoty. Mohutné steny v zimnom období naakumulujú teplo a udržiavajú ho celé hodiny, naopak, v letných horúčavách prezentujú jednu zo svojich najväčších výhod a tou je tvorba príjemného chládku.
Hlina, ktorá sa využíva v stavebníctve je zemina, nachádzajúca sa pod humusovou vrstvou pôdy. Vzniká neustálym zvetrávaním sa hornín a skladá sa z častíc, ktoré sa podľa veľkosti delia na ílové, sprašové a piesčité. Najväčšie častice smú byť veľké 2 mm. Pri hlinených stavebných zmesiach je dôležitý pomer ílovitých častí so sprašami a pieskom Na stavbu je vhodná takmer každá zmes, ktorá nie je príliš piesčitá. Zloženie zmesí sa dá určiť tak jednoduchými skúškami a metódami, založenými najmä na vizuálnom pozorovaní ich zmrašťovania, ako i laboratórnymi rozbormi. Hlinenú zmes by však malo tvoriť približne 20 % ílu , 45% piesku a zvyšok jemnejší štrk a prach.
Zmesi pozostávajú z rozdielneho pomeru ílu, piesku a vody, každá však musí obsahovať potrebné percento ílu na to, aby zlepil piesok so sprašami. Na druhej strane, ak je hlina priveľmi ílovitá, začala by pri sušení praskať a tak sa do zmesi opäť pridáva piesok.
Praskliny naopak neprekážajú pri výrobe jadrovej omietky, pretože sú dôkazom, že obsahuje veľa ílu a tak zároveň zárukou, že na ňu kvalitne chytí jemná omietka s väčším obsahom piesku.
Do zmesí sa ako prísada, slúžiaca na zvýšenie odolnosti hliny proti erózii dažďovou vodou, zvykne pridávať aj tekutina pochádzajúca z procesu kvasenia sečky alebo kazeín. Ďalšími prísadami sú prírodné farbivá. Ich podiel obsahu sa môže pohybovať až do výšky 5%.
Farebnosť omietky sa dá dosiahnuť aj použitím hliny z rôznych ďalších nálezísk, alebo sa dá ovplyvniť farbou pridávaného piesku.
Výstavba domov z hliny môže prebiehať niekoľkými spôsobmi. Asi najrozšírenejším je murovanie z nepálených hlinených tehál. Tehly presných tvarov je možné vyrábať tak ručne ako i využitím strojových lisov, ktoré dokážu požitú hlinu dostatočne zhutniť. Múry sa stavajú klasickým spôsobom ako u tehál z pálenej hliny, namiesto malty sa však ako murovacie spojivo využíva zmes hliny a vody.
Ďalšia z techník výstavby sa nazýva ubíjanie hliny do debnenia. Využíva posuvné drevené debnenie, do ktorého sa vbíja hlina približne po 10 – 20 cm vrstvách. Pri tomto spôsobe by sa mala používať hlina s nízkou vlhkosťou, aby v murive nevznikali nežiadúce trhliny. Do debnenia sa vbíja pomocou ubíjadiel, ktoré môžu dosahovať hmotnosť až do 10 kg.
Jednou zo známych techník je aj „lepenica“. V princípe ide o výplet z prútia, ohadzovaný hlinou zmiešanou s niektorým druhom pojiva.
Aby sa zaistila ešte vyššia stabilita hlinených stavieb, je možné ich realizovať za pomoci drevenej trámovej konštrukcie, ktorá sa postupne vypĺňaná hlinou a to v niektorej z už spomínaných foriem. Zvýšená stabilita stavieb sa dá dosiahnuť aj vkladaním trstinových, drevených alebo železných výstuží.
Foto: www.homesandproperty.co.uk, www.home-secret.ru, www.urbandesignassociatesltd.com