S technickým a technologickým pokrokom však upadla bezdôvodne do zabudnutia. Človek prestal spolupracovať s prírodou a vyhlásil jej vojnu. Zdôvodňoval to teóriou nepretržitého lineárneho pokroku. Podľa nej všetko staré, tradičné musí ustúpiť novému (v mylnom predpoklade, že nové musí byť zákonite aj lepšie) a všetko staré je tým pádom horšie, zaostalejšie.
Búrali sa domy, kde hlina slúžila, ako stavebný materiál, izolácia, spojovací materiál a omietka zároveň. Hlinené domy boli doslova znakom biedy. Ľudia chceli byť „in“ a vymenili tradičné bývanie za moderné. Bol to však veľký omyl. Nepálená hlina na dlhý čas ustúpila modernejším stavebným materiálom, aby sa v súčasnosti vrátila do povedomia pre svoje výnimočné vlastnosti.
Čo je vlastne hlina? Je to zemina, ktorá obsahuje 30 – 50 % častíc väčších, ako 0,01 mm. Tvoria ju prevažne prachové častice. Obsahuje tiež v menšom množstve ílovitú a piesočnatú frakciu. Hlina vzniká priamym zvetrávaním rôznych hornín a býva sfarbená hydroxidmi železa do hneda, žlta a podobne. Hlina je všade okolo nás. Je to materiál, ktorý k použitiu nepotrebuje ďalšie spracovanie – a práve preto začal byť opäť vážnym konkurentom stavebným materiálom súčasnosti.
Dnes už vieme, že nepálená hlina má výrazné prednosti z hľadiska energetických úspor pri výrobe, ako aj s priaznivými účinkami na zdravie človeka. V súčasnosti teda nachádza nové uplatnenie aj hlinená vnútorná omietka.
Štandardné omietkové zmesi obsahujú množstvo chemických prísad, ktorými sa upravuje ich elasticita, nasiakavosť či odolnosť proti vzniku trhlín. Hlinené omietky žiadne chemické prísady neobsahujú. Nepotrebujú ich. Piesočnatá frakcia ílu totiž prirodzene funguje, ako plnivo a ílová frakcia ako spojivo. Takéto omietky sa veľmi ľahko spracúvajú a možnosti ich tvarovania sú takmer neobmedzené. Navyše sú stopercentne recyklovateľné a šetrné k životnému prostrediu.
Výhodou recyklovateľnosti je, že po pridaní vody do už stvrdnutej hliny získame opäť čerstvú maltu s pôvodnými vlastnosťami a možnosťou okamžitého použitia. Najväčším pozitívom hliny je jej schopnosť absorbovať nadbytočnú vzdušnú vlhkosť z interiéru. A naopak, počas vykurovacieho obdobia, keď vlhkosť klesne pod 50 %, prinavráti vnútornému prostrediu optimálnu mikroklímu. Zaujímavé je, že vlhkosť vzduchu dokáže absorbovať trikrát rýchlejšie ako betón, či vápenno-cementová omietka.
Najprv sa hlinené vnútorné omietky začali používať pri rekonštrukciách domov, no čoskoro pre vynikajúce vlastnosti hliny našli uplatnenie aj pri novostavbách.
Moderné hlinené omietky tvoria celý omietkový systém: podkladovú vrstvu, hrubú jadrovú omietku i jemnú štukovú vrstvu. Sú vhodné aj na profesionálne spracovanie, vrátane nanášania omietacími strojmi. Ľahko si však s nimi poradia aj svojpomocní stavebníci. V súčasnosti sa hlinené omietky požívajú aj pri rekonštrukciách panelových domov. Hlinená omietka má bezpochyby vynikajúce biologické a ekologické vlastnosti. No nezanedbateľný je aj ekonomický aspekt. Oproti klasickým omietkam sú lacnejšie a práca s nimi je jednoduchšia. Dokonca výrobcovia ponúkajú farebné hlinené omietky, ktoré po vyschnutí nepotrebujú náter. Ich farebnosť je stála a pôsobia veľmi dekoratívne.
Hlina je našim tradičným stavebným materiálom, používaným tisícročia a v súčasnosti sme po desaťročiach prestávky znovuobjavili jej vynikajúce vlastnosti a vieme ich využiť pre náš prospech v požadovanom zvýšenom štandarde budov a pri snahe zlepšiť prostredie, v ktorom bývame a pracujeme.
Foto: www.gradnet.hr, www.fachwerk.de, www.liveinternet.ru